Paris when it sizzles / Paříž, když to hoří (deň 1.)

Autor: Eva Kučerová | 15.8.2012 o 15:50 | Karma článku: 7,01 | Prečítané:  1080x

Paríž, ktorému sa hovorí aj "mesto svetiel", nás privítal síce s dokonale otvorenou, ale mierne zamračenou náručou. Z kufra na mňa nesmelo vykúkali moje tielka a suknice, no výsostné právo absolvovať s nami náš prvý parížsky deň dostal Mr. Dáždnik, pôvodom z Anglicka. Potešil sa, keď uvidel mráčiky tancujúce nad našimi hlavami kankán, no jeho radosť netrvala dlho. Dômyselné počasie nás nechcelo ani vystrašit, ani premočiť, jednoducho sa bálo, aby tej radosti nebolo na jeden deň priveľa.

Naše prvé kroky viedli na trh, pretože správny slovenský Francúz je fajnšmeker-labužník a my sme dokonca mali vlastnú chladničku. V čase nášho príchodu sa v nej však nachádzala len čokoláda, marmeláda a jedno vajce, ktoré vlastne ani nebolo naše. Cestou sme míňali obchodíky pofidérneho zjavu a názvu, ktorému sme aj tak nerozumeli, pretože miesto arabčiny a čínštiny sme sa (poniektorí) prihlásili na francúzštinu. V záplave nám ničnehovoriacich nápisov sme konečne zbadali vytúžené supermarché. Slzy dojatia sa razom zmenili na slzy trpkosti, pretože to nebol len tak nejaký obyčajný supermarket, ale dokonale zamaskovaný ázijský supermarket! Keď už sme tu, prečo sa nepoobzerať a nekúpiť aspoň zopár ingrediencií, veď napríklad také špagety bezpohyby jedávajú aj v Ázii. Bola som o tom presvedčená, pretože pán sprievodca nám raz v Taliansku povedal: "Určite budete veľmi prekvapení, keď vám poviem, že špagety nevznikli tu v Taliansku, ako sa každý domnieva, ale v Číne". Teraz už vieme, že to bol len mýtus, po špagetách ani stopy. Keď sme dorazili na náš Olivový trh, razom sme prešli na iné myšlienky. Bol krásny. Malý, ale útulný, presne taký, aký by som raz chcela mať na krok - dva od domu. Chodila by som tam nakupovať čerstvú zeleninu a ovocie. Teda za predpokladu, že by som si dovtedy zohnala pravý trhový košík. Trh je podľa mňa miestom, kde sa každý cíti vítaný a spokojný. Prečo sa však potom povie "trhni si"? Poslednou zastávkou našej malebnej prisťahovaleckej štvrte bola boulangerie, teda pekáreň. S metrovou bagetkou pod pazuchou sa človek cíti trochu ináč ako so štyrmi rožkami vo igelitovom vrecúšku. Hovorí sa, menej je viac, ale bagetkový pocit je jeden z tých najpríjemnejších.

Chceli sme, aby náš prvý výletný kontakt s Parížom nebol tak úplne turistický, no zároveň sme ho chceli pozdraviť celý. Práve preto sme sa vybrali do štvri Belleville, ktorá bola kedysi dedinkou na kopci. Dnes je to veľmi živé miesto, kde sa miešajú rôzne kultúry, vône a jazyky. Tak ako má Barcelona svoj strmý svah, ktorý vás dovedie priamo do známeho Parc Güell, tak sa aj bellevillský kopec môže pochváliť svojim Parc de Belleville s krásnym a neokukaným výhľadom. Farebný park susediaci s vysokými panelákmi je plný zelene a kvetín a pôsobí veľmi príjemným dojmom. Fakt, že máte z neho Paríž ako na dlani je jeho veľké plus. Ďalšia vec, ktorá nás dostala, bolo ultra veľké a moderné detské ihrisko, asi najpôsobivejšie aké som kedy videla. Jeho časti boli rozdelené podľa veku a váhy, čo ma bohužiaľ odradilo od ďalšej aktivity.

P8071208.JPG

Prvý pohľad na mesto tesne pod vstupom do Parc de Belleville

Po prechádzke v parku sme zamierili smerom hore cez bulvár Rue de Belleville na Rue des Pyrénées, kde sme objavili dom, v ktorom sa údajne narodila malá - veľká žena, Edith Piaf. Teda, lepšie povedané, na jeho schodoch. Po stopách útleho, ale zato originálneho bedekru Paříž trochu jinak (príloha časopisu Reflex), sme sa prešli asi viac ako bolo potrebné, a to len preto, že kaviareň, ktorú sme celý čas zúfalo hľadali, si dovolili premenovať. Boli sme síce smädní a hladní, ale hlavné predsa bolo, že sme našli našu kaviareň. Objednali sme si ľadovú lávu (ktorá bola pre môjho spolucestovateľa too mainstream) a ibištekovú limonádu, vytiahli freš frenč home made bagetky a ani nevieme ako sa to stalo, ocitli sme sa uprostred natáčania nejakého francúzskeho seriálu. Škoda, že sme nezistili, čo sa tam vlastne natáčalo. Prvý deň vo veľkom meste a hneď takáto významná komparzistická úloha! No nič, čas je neľútostný, a preto opúšťame našu kaviareň aj s celým štábom, kývame na rozlúčku a peši sa presúvame do blízkej štvrte s názvom Ménilmontant.

P8071229.JPG

Stali sme sa svedkami (a súčasťou) natáčania romantickej tanečnej scény

Presne v to ráno som si prečítala, že v časti Ménilmontant sa nachádza nie veľmi známe múzeum Edith Piaf. Bolo rozhodnuté, chcem tam ísť! Po pár uličkách nás privítal pekný starodávny vstup do metra, ktorých je síce po meste neskutočne veľa, ale aj tak potešia jemné a vycibrené oko estéta. Po zistení, že ani jeden z nás si adresu múzea nepamätá, sme hútali ako ďalej. Pomocnú ruku nám podal starý známy Mc Donald's, ktorého wifi siahala až k nám. Praktická poznámka - na rozdiel od mekáčovských toaliet vo Varšave, Budapešti, Viedni či Bratislave (Hviezdoslavovo námestie), tie v Paríži sú bezplatné a bez turniketov. Múzeum sa nachádzalo od nás čo by kameňom dohodil a o chvíľku sme stáli pred luxusne vyzerajúcou budovou, na ktorej sa blýskala zlatá tabuľka Priateľov Edith Piaf. Pre istotu aj s telefónnym číslom. Nikde nápis Musée, otváracie hodiny, či aspoň odchýlené dvierka. Nebolo iného východiska, môj spolucestovateľ Peter (Pierre) s malou dušičkou vyťukal telefónne číslo uvedené na zlatej tabuľke. Zdvihol starší pán a ako prvé nám vynadal a poučil nás, že na prehliadku bytu, kde Edith bývala, sa treba najskôr telefonicky objednať. Keď však zistil, že stojíme pred dverami, srdce mu zmäklo a aj napriek tomu, že sme tak nevykonali, nás do bytu predsa len vpustil. Bol veľmi milý, dokonca nám čo-to o malom bytíku prezradil. Napríklad to, že gauč, nábytok, šaty, topánky a kabelky sú pravé a naozaj patrili Edith Piaf, ktorá v byte bývala ešte za svojej chudobnejšej éry. Videli sme jej osobné predmety, fotografie a maketu jej postavy v životnej veľkosti, respektíve malosti - bola taká maličká, až to bolo neuveriteľné a miestami strašidelné. Priatelia Edith Piaf si za prehliadku nevypýtali ani cent, navyše nás vpustili v dobe, kedy už ani neprehliadkujú. Merci beaucop!

P8071249.JPG

Jeden z mnohých, oku lahodiacich, vstupov do metra

Dnes je Deň Edith Piaf, zdá sa. Nebolo by fér, keby sme po návšteve jej rodného aj dospeláckeho domu nenavšívili miesto jej večného odpočinku. Napokon, známy cintorín Pere Lachaise nie je odtiaľto zas tak ďaleko. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že toto trošku morbídne a turistami veľmi vyhľadávané miesto je už zatvorené. A keďže jediným fanúšikom Edith Piaf v našej výprave som bola ja, asi bolo správne, že to dopadlo takto. Veď ani mne by sa asi nechcelo stráviť celý deň po stopách niekoho známeho, napríklad hrdinov filmu Intouchables.

Chcelo to zmenu, chcelo to niečo viac. Niečo nie veľmi náročné a nie veľmi ďaleko od nášho bytu.  Montmartre bol presne to, čo sme hľadali. Vystúpili sme na zastávke Pigalle a vydali sme sa v ústrety prvému dotky s touto starou, malebnou a možno trošku precenenou časťou Paríža. Práve tu začína štvrť, ktorú preslávili vinice, umelci a kabarety. Pri tom najslávnejšom z nich - Moulin Rouge, sme začali stúpať po strmých uličkách. Míňali sme húfy turistov, obchody so suvenýrmi a maliarov - umelcov, ktorí sa snažili vtesnať nám do hláv, že Montmartre zostal takým, akým býval kedysi. Aj napriek tomuto pozlátku, sme z miesta cítili príjemnú atmosféru a každý si na ňom našiel niečo. Napríklad ja som si od samej radosti poskočila, keď sme náhodou narazili na útulnú kaviareň Cafe des 2 moulins, po "našom" Kavárnu u dvou mlýnů, kde pracovala milovaná Amélia. Kto nevidel film Amélia z Montmartru, má veľké medzery a je vo vašom vlastnom záujme si ich doplniť, ďakujem.

P8071269.JPG

Kaviareň Amélie z Montmartru

Sľúbila som si, že nabudúce pôjdem aj dovnútra. Po prudko stúpajúcom schodisku sme sa dostali až k samotnému srdcu Montmartru, k bazilike Sacré-Cour. Pokochali sme sa jeho bielymi mramorovými kupolami, ale najmä krásnym výhľadom na mesto, ktorého atmosféru dotváralo zapadajúce slnko.

P8071288.JPG

Krásny výhľad na zvečeriavajúci sa Paríž

Unavení, ale šťastní a nabití pozitívnou energiou, sme sa prešli domov, kde sme si v našom osobnom programe Paríž - varíš, uvarili vysnívané špagety á la paradajkovo-cukinová omáčka s cesnakom.

Bonne nuit, Paris!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?