"Bande à part" a Paris / "Banda pre seba" v Paríži (deň 2.)

Autor: Eva Kučerová | 16.8.2012 o 15:15 | (upravené 17.8.2012 o 14:51) Karma článku: 7,13 | Prečítané:  871x

Paríž je miestom mnohých prívlastkov. Hovorí sa, že je to mesto lásky, ktoré akoby bolo stvorené pre tie zaľúbené páry stretávajúce sa pri brehoch Seiny a zamkýnajúce svoje city o mosty, ktoré cez ňu vedú. Je to hlavné mesto módy, metropola bistier a kaviarničiek, makarónsky raj! Ja viem však o jednej jeho prednosti, ktorú nekúpite ani v butiku, ani v pekárni.

V Paríži jednoducho nepotrebujete budík! Nebojte sa, nie je to žiadna fáma, od čínskych špagiet je to na míle vzdialené, zažili sme to totiž na vlastnej koži. Celé mesto je jedným veľkým budíkom a to najlepšie na ňom (teda okrem toho, že je gratuit) je to, že nikdy neviete, aké zvonenie si pre vás prichystá. Tak napríklad my. Povedali by ste si, že nás určite budieval závan čerstvej kávy a trkotanie ranných vtáčat skrývajúcich sa za roztvoreným Le Monde v útulnej kaviarni pod našim balkónom. Vedľa! Pod balkónom (nie že by sme vôbec nejaký balkón mali) totižto žiadna kaviareň nebola. Je pravda, že na našej ulici sa nachádzala sympatická boulangerie, z ktorej sa od skorých ranných hodín šírila vôňa čerstvých croissantov, bagiet, makarónov a neviem ešte čoho všetkého, no pravdou je aj to, že študenti zvyknutí niekedy vyspávať aj do obeda, potrebujú predsa len niečo tvrdšie. A tak Boh stvoril garáž, v ktorej sídlila autoopravovňa. Nemohli sme namietať, slovo garáž znie predsa dostatočne francúzsky. DOBRÉ RÁNO, PARÍŽ!

Dobre naladení do nového dňa, sme sa vybrali do centra mesta. Razom sme sa ocitli bok po boku krásnej budovy Musée d'Orsay, ktorú si dovolím označiť za jednu z najkrajších v celom Paríži vôbec. Bývalá železničná stanica, ktorá bola postavená kvôli Svetovej výstave (r. 1900) je dnes považovaná za svätostánok impresionizmu. Pravý breh Seiny, na ktorom múzeum stojí, spája s ľavým Lávka Léopolda Sédara Senghora, ktorá je určená výhradne chodcom a cyklistom. Z mosta sa nám naskytol pekný pohľad na dve najznámejšie múzea Paríža, vlnky pokojnej rieky a turistické loďky obdivujúce mesto z rybej perspektívy. Stačil mi bleskový pohľad na lávku a hneď som vedela, o čo tu ide. Mostík popretkávaný farebnými i hrdzavými zámkami, ktoré symbolizujú pevné puto medzi oboma zamilovanými a blá, blá blá. Myslím si, že je to vcelku gýčové, ale na druhej strane priznávam, že určitá časť môjho "ja", by sa na pripnutie zámky lásky pravdepodobne nechala prehovoriť. Samozrejme, že nič podobné sa nekonalo, môj romantický spolucestovateľ sa vysmial všetkým pouličným, teda pomostovým predavačom zámkov, veď toto isté máme predsa aj v Banskej Štiavnici!

P8081308.JPG

Vedeli sme, že máme pred sebou náročný deň - čakalo na nás predsa najväčšie múzeum sveta, ktoré svoje brány otváralo študentom, intelektuálom, umelcom, ale určite nie bagetkárom. Obrovské Tuillerské záhrady sú dokonalým miestom na občerstvenie. Komplex plný zelene, kvetín, sôch a jazierok je veľmi dobre pripravený na nával návštevníkov, dychtiacich po chvíľke oddychu. V záhradách sú rozmiestnené stovky zelených stoličiek, ku ktorým ako bonus dostanete niekoľko nenásytných holubov, takže nudiť sa určite nebudete. Usadili sme sa oproti zaujímavej soche tlstej dámy a pochutnávali sme si na našich domácich frenč bagetkách s paradajkou, ementálom a šunkou. Vidím v tom symboliku len ja, alebo sme v tom viacerí? Mimochodom, všimli ste si niekedy, že Francúzi predávajú šunku zásadne v (pre našinca) extra veľkých baleniach? Pri toľkých činnostiach, ktoré sme vtedy vykonali, (konzumácia bagiet, komentovanie okolia, najmä však okolosediacich, plašenie holubov a zaznamenávanie tohto všetkého na videokameru) čas plynul podozrivo rýchlo. Rozhodli sme sa trošku poprechádzať po týchto preslávených Jardins des Tuileries, z ktorých sme dovideli nielen na pekné okolité budovy a lákavé kolotoče, Musée du Louvre, ale keď sme sa správne postavili, uvideli sme krásnu architektonickú symetriu - Víťazný oblúk Louvru, egyptský obelisk na Place de la Concorde, ten naozajstný a známy Víťazný oblúk, a napokon do tretice, Víťazný oblúk La Défense v jednej línii. Dychvyrážajúce!

P8081342.JPG

Paríž z kolotoča sa naozaj stáva tým Hemingwayovým "pohyblivým sviatkom"

Asi už každý z vás počul (a v tom lepšom prípade videl) o veľkej sklenenej pyramíde, ktorá sa v roku 1988 stala impozantným vstupom do múzea Louvre. Nie všetci však vedia, že táto pyramída, ktorá dokonale osvetľuje jeho tzv. nulté poschodie, je presne taká veľká ako slávna Cheopsova pyramída v Gíze. Na tento fakt, predierajúc sa cez neskutočné davy turistov, som akosi aj sama pozabudla. Obrovský komplex budov bol kedysi sídlom francúzskych kráľov, no len niekoľko málo rokov (konkrétne 4) po revolúcii, sa oficiálne stal múzeom. Louvre, tak isto ako aj všetky národné múzeá v Paríži, ponúka pre študentov v EU do 25 rokov vstup úplne zadarmo. Trošku závidím miestnej mládeži, že do týchto skvelých múzeí a galérií si môžu zájsť hocikedy sa im zaráči. Pretože povedzme si úprimne, stráviť v tak obrovských zbierkach celý deň, je vcelku náročné. My sme si však z plániku múzea povyberali. Najskôr sme si pozreli priestory venované histórii samotného Louvru, potom sme prefrčali gréckym oddelením pozrieť si jednu z povinných zastávok -  Milónsku Venušu. Viac nás však zaujala známa socha Niké, ktorá sa týči nad schodiskom tak, akokeby už-už chcela vzlietnuť. Je krásna, veď posúďte sami.

P8081355.JPG

Trpezlivosť ruže prináša, pretože nemám rada zábery plné turistov

Prešli sme cez najkrajšie a najznámejšie sály Louvru, videli sme Rembrandta, Goyu, Rubensa či Delacroixa. Da Vinciho "La Giocondu" sme cez zástupy ľudí fotiacich seba i Monu Lisu tabletmi a mobilmi takmer ani nevideli. Napokon sme sa ku nej predsa len predrali. Museli sme, veď toto dielo by zaplnilo múzeum, aj keby bolo jediné v celom Louvri. Okrem maľby, sme sa tešili na krídla, v ktorých sa nachádzajú zbierky dekoratívneho umenia a obytné miestnosti Napoleóna III. Rozsiahla zbierka nábytku, príborov, váz či dokonca kráľovských šperkov, nenechá chladné žiadne dievčenské srdce, to vám sľubujem. Chlapci vydržia, čo im iné zostáva. :)

 

P8081366.JPG

Plánik múzea dostanú aj návštevníci bez lístka

Keď sa prechádzate dlhými chodbami Louvru, po rozume vám behá buď Da Vinciho kód, alebo v tom lepšom prípade film francúzskeho režiséra Godarda - Bande à part. Verte-neverte, ja som ho spoznala až na mieste činu. Po boku som mala predsa znalca kinematografie, ktorý mi kultovú scénu "Beh Louvrom" opísal tak dobre, že som mala sto chutí sa rozbehnúť a zastaviť sa až pri prvom sbs.károvi. Keď si to tak vezmeme, my sme sa tiež nabehali dosť, veď samotné múzeum má až 60 000 m2. Teraz si však pozrite scénu "Beh Louvrom", ktorú remakli talianski The Dreamers, po našom Rojkovia (milé, nie?).

Je zaujímavé, že v obytných priestoroch Napoleóna III. vystavoval tiež súčasný umelec s menom Wim Delvoye. V tvorbe tohto Belgičana môžeme nájsť dekoratívne predmety akými sú napríklad zlaté súsošie páriacich sa jeleňov (teda jeleňa a lane), obrovskú ulitu vytvorenú z poskrúcaných gotických okien, alebo postavičky prasiatok zaodetých do kobercového vzoru. Každopádne, táto výstava ma celkom potešila, pretože oživila starodávne priestory a po pravde aj rozosmiala. Koho tento popis zaujal, môže navštíviť jeho oficiálnu stránku (www.wimdelvoye.be), cez ktorú sa prekliká až k spomínanému Louvru a tam vystaveným predmetom.

Poslednou zastávkou bol Carrousel du Louvre, čo je vlastne podzemné mestečko múzea. Je to akási spleť obchodov, obchodíkov a reštaurácií. Práve v tejto časti budovy sa nachádza legendou opradená prevrátená pyramída, ktorá vpúšťa slniečko na všetkých šopoholikov. Dobrý nápad, ak ste už príliš unavení zo seriózneho prostredia expozícií a potrebujete zmenu. Našou výhodou bola pokročilá hodina, čo znamená, že všetky predajne (okrem oficiálnych Louvre suvenírov) už boli zatvorené. Aj tak sme na ne nemali náladu, takým makarónom by som však nepohrdla! Napokon prišiel aj jeho čas. V našej pekárni sme si kúpili hneď 2 kusy (kávový a vanilkový) ako dezert. Délicatesse!

P8081432.JPG

P.S. Dosť nás pobavili americkí návštevníci, ktorí nás zastavili niekde medzi kráľovskou posteľou a stoličkou a spýtali sa nás, či nevieme, kde je Michelangelo (čítaj Majkelandželou).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?