Milenci z Pont-Neuf (deň 4.)

Autor: Eva Kučerová | 18.8.2012 o 19:44 | Karma článku: 7,18 | Prečítané:  548x

Pont-Neuf je pravdepodobne najznámejší most Paríža. Vychádza však jeho čaro práve z paradoxného názvu, alebo je za tým skryté niečo iné? Pont-Neuf v preklade znamená Nový most, no asi v každom poriadnom aj neporiadnom bedekri (mám rada slovo bedeker) sa dočítate, že práve tento známy most je aj tým najstarším, ktorý sa v celom Paríži dochoval. Na historickú pamiatku združujúcu milovníkov mostov, filmov, ale verte tomu, že aj obyčajných ľudí, ktorí sa jednoducho chcú dostať z jedného brehu rieky na druhý, sme sa boli pozrieť aj my. Okrem iného.

Dnes sme vstali neobvykle skoro. To preto, že už od rána sme mali plné uši práce, keďže v autoopravovni oproti mali nabitý deň.  Aspoň toho veľa postíhame, hovorili sme si. Paríž mi je svedkom, že došlo na naše slová...Hovorí sa: „Kto nebol  na Montmartri, akoby ani nebol v Paríži". Ja zas pridávam: „Kto ku Bazilike Najsvätejšieho srdca Ježišovho (po slovensky to znie o niečo desivejšie ako v origináli) nevystúpil po okúzľujúcich schodíkoch, akoby ani nebol na Montmartri." Mnoho ľudí však uvažuje ináč,  keďže už z diaľky bolo vidieť zástupy ľudí čakajúcich na lanovku, ktorá býva preplnenejšia ako parížske metro. Nerozumela som im, veď tá pár metrová prechádzka  (aj keď do kopca) pre mňa predstavuje ten najkrajší pocit. Navyše v takom slnečnom počasí, aké nás v ten deň objímalo z výšky.  Vždy, keď stojím tam, pod Sacré-Cœur, v hlave si prehrávam scénu z Amélie, v ktorej sa práve spomínané schody stali miestom rôznych indícií šikovnej hrdinky. Bolo tomu tak po prvýkrát, potom znovu a do tretice tiež, takže už to tak zostane zrejme navždy. Bazilika z bieleho travertínu bola však, pre mňa prekvapujúco, miestnym obyvateľstvom dlho zatracovaná. Poznám dva druhy ľudí - tých, ktorým sa chrám vyslovene nepáči a nie je im sympatický a potom naopak tých, ktorí podľahli jeho kráse a majestátnosti.  Ako ste na tom vy? Mne sa stavba veľmi páči, napokon práve ona bola prvou dominantou, ktorú sme zbadali z ešte idúceho vlaku do Paríža. Na druhej strane si nemôžem pomôcť a musím sa zmieniť o veľmi nepríjemnej príhode, ktorá sa mi spája s týmto miestom. Keď sme jedného dňa obdivovali baziliku zvonku, strhol sa zrazu strašný lejak. Automaticky sme zamierili do kostola, kde sa vtedy zhodou okolností konala omša. Veď kde inde by prichýlili pútnika s otvorenou náručou, ak nie v chráme?  Omyl! Aj napriek tomu, že všetky premočené myšky ani nepípli, boli to turisti. Nepriatelia, ktorí museli von do dažďa a na omši neboli vítaní. Ak si myslíte, že nikto si predsa nemohol dovoliť nás vyhodiť, tak ste vedľa ako tá jedľa. Strážnici sácali, kričali (samozrejme výhradne po francúzsky) a útočili. Nebolo nič príjemné, keď som na vlastné oči videla ako pán v obleku sáče do mojej maminy. Sú to už asi dva roky, no stále cítim štipku trpkosti, za ktorú by som darmo obviňovala nemý chrám. Môže za to jednoducho len tá všadeprítomná ľudská arogancia, ktorá si nevyberá ani podľa veku, národnosti či náboženstva. Prejdime však na veselšiu tému, veď sme predsa v krásnom Paríži! Chrám Sacré-Cœur je svojou polohou aj najvyššie položené miesto mesta (pozor, nie stavba), čo si určite uvedomíte, keď vyjdete až do kupoly a porozhliadnete sa vôkol seba. Nás však čakali ešte iné výhľady.

P8101521.JPG

Hádajte ako sme šli dolu? Predsa lanovkou, veď keď na ňu čakajú také zástupy, niečo na nej asi bude

Ako by som však len nazvala ten nasledujúci...možno „výhľad do budúcnosti"? Šli sme totiž na slávny cintorín (nielen) slávnych, Père Lachaise. Také vážne miesto, a predsa sa cítite ako na atrakcii. Niet sa čomu diviť, veď keď si velikáni ako Wild, Delacroix, Visconti, či Proust dovolili zomrieť skôr, ako ste si ich stihli vyfotiť, prečo nevyužiť túto možnosť. Navyše, všetci sú tu pekne pokope. Obrovský cintorín je doslova mestečko pomníkov a bez jeho mapky ďaleko nezájdete. Respektíve zájdete, ale hrobku slávneho veru nenájdete. Každý významnejší hrob je obkľúčený hlúčikom zvedavcov, ktorí sa predierajú čo najbližšie k svojmu idolu. Nájdu sa takí, ktorí si vyfotia zaujímavý, či pekne do detailov prepracovaný pomník, pod akým odpočíva napríklad klavírny virtuóz Fryderyk Chopin. Ďalej tu stretnete návštevníkov, ktorí nepohrdnú aj úplne nenápadným hrobom, pretože patrí ich hviezde, akou nepochybne Jim Morrison je. Poslednou skupinkou ľudí sú fanatici, ktorí si do albumu záhrobia zvečnia nielen hrob, ale aj seba. Jednoducho sa k nemu len tak postavia, prípadne si čupnú, alebo ho objímu. Vypustenie sĺz a zanechanie odkazu mŕtvemu nie sú žiadnou raritou, my sme takýto príklad zažili na návšteve u Edith Piaf. Cintorín je naozaj zaujímavý a to nielen vďaka slávnym menám. Keď sa prechádzate po tisíckach mačacích hláv, nestihnete vyjsť z úžasu, aké rôzny druhy pomníkov a hrobiek sa tam nachádzajú. Pre zaujímavosť spomeniem zopár - obrovská pyramída či obelisk, hrobky pripomínajúce dnešné toi-toiky, miesto posledného odpočinku Oscara Wilda posiate bozkami a odtlačkami rúžu, alebo rôzne altánky či ohrádky. Som rada, že som to všetko videla, ak vás toto miesto zaujalo, pozrite si ho cez virtuálnu prehliadku: http://www.pere-lachaise.com/perelachaise.php?lang=en.

P8101534.JPG

Mňa zaujal tento domček s kvetináčom, ktorý sa na nič nehral

Opúšťame toto príjemné miesto, pretože predsa len, všetkého veľa škodí a vydávame sa do parku na vytúženú bagetku. Romantické Luxemburgské záhrady patria medzi najobľúbenejšie parky v Paríži. Úplne tomu rozumiem, pretože záhrady patriace ku palácu (dnešný senát) sú nielen že krásne udržiavané, ale navyše sú popretkávané množstvom sôch a ešte väčším množstvom kvetín. Narazíte tam na deti púšťajúce si loďky na jazierku, ale aj na dospelých, čítajúcich v tieni stromov. Posilnení domácimi bagetami a kúpeným nanukom, sme sa vybrali smerom ku včera spomínanému Arabskému inštitútu, ktorý nie je od záhrad ďaleko. Stačí prejsť okolo Panteónu, obrovského mauzólea zasväteného veľkým mysliteľom a ste tam.

P8101557.JPG

Luxemburgské záhrady s jazierkom

Institut du Monde Arabe, alebo Arabský inštitút, je pozoruhodná stavba stojaca na ľavom brehu Seiny, hneď vedľa obrovskej univerzity.  Budova, ktorej architektúra  vychádza z arabskej histórie, pripomína modernú verziu rozprávok z Tisíc a jednej noci. Je to viacúčelový komplex, ktorý zahŕňa múzeum, rozsiahlu knižnicu a posluchárne, divadelnú sálu, kníhkupectvo a kaviareň. Práva tá nás prilákala dovnútra, teda, lepšie povedané, bedekrík, ktorý nás na ňu upozornil. Po vstupnej prehliadke ako na letisku, sme zamierili rovno k výťahom. Stlačili sme číslo 9 a tešili sme sa na sľubovaný výhľad. Bol geniálny! Teda aspoň tá časť, ktorú sme videli cez kúsok skla. Návštevníci, ktorí neboli hosťami snobsky drahej reštaurácie (nie kaviarne!) na strechu nemohli. Je to veľká škoda. Tiež je to veľká strecha, takže tá škoda sa priamo úmerne zväčšuje. Budovu sme aj napriek tomu poobdivovali, tuším, že architekt Jean Nouvel za ňu získal aj nejakú prestížnu cenu.

P8101582.JPG

Všimnite si zaujímavo riešené okná a žalúzie

Trochu nešťastní sme sa rozhodli vylepšiť si náladu prechádzkou. Stánky lemujúce rieku boli plné starých kníh, plagátov a časopisov. Medzi knihami sme rýchlo zabudli na rozčarovanie z reštaurácie, a ňúrali sme sa v nich dovtedy, kým sme jednu aj nekúpili. Bol to Bukowski a bol po francúzsky. Prešli sme okolo katedrály Notre-Dame a netrpezlivo čakali na ten správny most. Kým sme ku Pont-Neuf dorazili, rozprávali sme sa o milencoch, ktorým sa vo filme Milenci z Pont-Neuf stal tento most domovom.  Počas jeho rekonštrukcie bývali v jednom z výklenkov mosta, tipovali sme v ktorom. Ústredná kulisa z filmu je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO a priťahuje nielen bezdomovcov, ale najmä umelcov. V roku 1985 sa most stal súčasťou projektu, v rámci ktorého bol úplne celý zahalený do plátna (http://www.nga.gov/exhibitions/2002/christo/images/large/71.jpg)a o 10 rokov neskôr ho dal módny návrhár Kenzo obsypať kvetinami (http://www.mazarine.com/wp-content/uploads/2011/04/kenzo-pont-neuf-11.jpg).

P8101600.JPG

Starý-nový most

Deň sme zavŕšili výdatnou prechádzkou, ktorú mi moje nohy pripomínali ešte nasledujúce dva dni. Okolo LouvruMusée d'Orsay sme sa dostali až na miesto popravy Márie Antoinetty a jej manžela. Z Place de la Concorde sme mali pekný výhľad na Arc du Triomphe, teda Víťazný oblúk, úplne k nemu sme však už od únavy nedošli. A tak nad nami oblúk predsa len zvíťazil!

P8101645.JPG

Víťaz je sám

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?